Srpen 2010

How are you? How old are you?

29. srpna 2010 v 23:03 | Ayamee s druhou časťou reportu |  ARCHÍV 2010
A
ko som už povedala, v Mahdii si človek veľa nočného života neužije a my s Amálkou vlastne ani nie sme práve tie typy, čo by vymetali diskotéky, najmä ak budú isto iste plné Tunisanov, ktorí bláznia a to ani nemusia byť opojení nocou. Preto sme si čoskoro zvykli na nasledovný denný režim:

Po ceste na raňajky sme si boli vždy obsadiť lehátka na pláži, ktoré sme mali síce zadarmo, ale trebalo si ich ukoristiť skôr, než sa všetky zaplnia. Potom sme sa naraňajkovali a šup na pláž! Kde sme si okolo dvanástej vždy dali trochu oddych v tieni pod slnečníkom, potom ešte na chvíľu do vody a potom na izbu, aby sme sa pred večerou stihli obe osprchovať a vybrať sa i do obchodu oproti hotelu, kde sme dopĺňali zásoby tekutín. Po návrate na hotel sme len vyložili nákup a hor sa na večeru za tým Amálkiným čašníkom, ktorý pre komplikovanosť svojho skutočného tuniského mena dostal meno náhradné a tiež patrične potunisčené: Fhmh. XD Po večeri sme sa zvykli staviť v hotelovej "herni", kde boli dáke hracie automaty, stolový futbal, biliard. My s Amálkou sme si vždy zahrali taký dáky ufónsky futbal (?). A potom sme sa buď prešli po areáli hotela, ktorý mal celkom slušnú záhradu. Alebo po pláži. Alebo sme sedeli na našom balkóne a klebetili. Alebo sme pozerali poľskú Vivu a čítali každá svoju knižku. (: Spať sa chodilo pomerne skoro, pretože hoci človek cez deň iba leňoší vo vode a na slnku, akosi ho to i tak riadne vyčerpá.


Russian, Russian? Deutsch?

29. srpna 2010 v 17:15 | Ayamee s reportom |  ARCHÍV 2010
V
eľmi dlho som nebola typ, ktorý by sa hrnul v lete k moru. Vždy som to odôvodňovala asi takto: Nemám rada neznesiteľný letný hic. → A prímorský letný hic musí byť ešte neznesiteľnejší ako ten slovenský neznesiteľný letný hic, čiže to je neznesiteľná neznesiteľnosť, čo sa pravdepodobne už nezlučuje s mojim studenomilným životom. → Čiže prečo by som z neznesiteľnej slovenskej letnej horúčavy liezla do ešte neznesiteľnejšej prímorskej horúčavy? Čo som blázon? Pekne krásne pôjdem na hory, venovať sa dákej akože turistike - každoročné chodievame do Vysokých Tatier a ľúbim to tam. Čiže ak by som aj šla v lete do zahraničia, nebude to k moru, ale napr. do Škandinávie! Alebo na Island! Tak, tak!

No minulý rok sesternice spískali dovolenku pri malorskom mori a zlanárili i mňa. A tak som sa do mora na prvý pohľad zamilovala - lebo do tej šírej modravy, doterného piesku (ktorý máte po dni strávenom pri vode na pláži VŠADE) a neodbytného slniečka sa predsa len nie je ťažké zamilovať! Preto som bola tento rok v podstate až smutná, pretože to vyzeralo, že sa tento raz žiadne more nekoná. No nakoniec ma zachránila slečna s krycím menom Amália (aspoň myslím, už mám v tých krycích menách chaos) - moja aktuálna spolužiačka na výške a zároveň spoluobčianka z Jura, chodili sme spolu deväť rokov na základku. Amália túžila po mori, no nemala s kým ísť, až sa s tým pýtaním sa u kamošiek nepristavila pri mne. Ja som jej ponuku nadšene prijala a tak sme nakoniec v sobotu 14. augusta okolo 19:30 stáli v novej odletovej hale bratislavského letiska.


O čom som to chcela blogovať? Aha...!

24. srpna 2010 v 1:13 | Opálená Ayamee |  ARCHÍV 2010
A
  nie, v skutočnosti sa žiadne "aha" ešte nekonalo - pred chvíľou ma prepadla dokonalá predstava dokonalého článku, no kým som dopísala odsek v aktuálne rozpísanej poviedke a nadšene sa prihlásila do svojho blogu, kde na mňa vyskočilo lákavo čisté, bielučké okienko s novým článkom (tabula rasa!), predstava sa tak náhle, ako sa objavila, aj rozplynula. Nevadí, budem trochu improvizovať. ;)

Čiže ahoj, vitám doma! V nedeľu o tretej ráno som sa vrátila z Tunisu, opálená (ale podľa rodičov vraj nedostatočne, pch!), ale najmä smutná, že keď ráno prídem na raňajky, žiaden čašník sa ma s perverzným úsmevom na tvári nespýta typické: "How are you?". Pretože nielenže nevstávam tak skoro, aby som mohla raňajkovať, ale doma žiadnych čašníkov nemáme! A hoci slovenské cesty tiež miestami brázdia šialení vodiči, keď som dnes šla na poštu, nik na mňa ani netrúbil! Iba jeden ujo, ale ten mal pravdepodobne len pocit, že sa mu chystám skočiť pod kolesá jeho vozidla... Čiže (takmer) nik na mňa netrúbil, nikto na mňa z auta nadšene nemával, nikto len tak nestočil auto uprostred "rušnej" cesty, aby okolo mňa mohol prejsť minimálne ešte raz, nikto mi neponúkal odvoz kto vie kam... Bože, som doma! :(


Štvrtok dvanásteho

12. srpna 2010 v 20:14 | A |  ARCHÍV 2010
A
 tak si dnes idem na jazdu do autoškoly, že nech ešte niečo pojazdím pred tým, než si opäť kamsi ubziknem (Tunis, teš sa! *grin*) a... Zasa mi to tak išlo-nešlo, také tie moje typické blbé chyby, ktorých sa akosi stále a stále neviem zbaviť... A tak si ideme cez križovatku, odbočujem doprava a hoci ja osobne akosi prehliadnem značku "Stoj, daj prednosť v jazde!", ešteže tam mám inštruktora, ktorý si všíma i dopravné značky a ktorý pekne zastaví. ^///^ Ale potom príde ohromná rana, buch, tresk! Auto sa šialene zatrasie a... Vodič idúci za nami to do nás napálil! Ja som akosi vedela, že to raz zákonite ťuknem, že sa dáka tá dopravná nehoda akosi prihodí... Ale že to bude ešte v autoškole? Hoci inštruktor to bral skôr s humorom - vraj mám aspoň i takúto skúsenosť a keď nie je nabúrané moje auto ale cudzie, o to je tá skúsenosť lepšia. XD Ale ja som bola sprva taká šokovaná alebo ako to povedať, že som z auta vyšla až po hodnej chvíli, pozrieť sa na tú skazu. Naša auto (auto autoškoly) to pekne schytalo, zadné ľavé svetlo kaput a zadný nárazník tam zľava zrazu taký pekne tvarovaný... A ujo, čo do nás narazil, to mal len také oškreté... Potom sme čakali na políciu a nakoniec, keď sa už policajti odporučili a my sme sa začali odporúčať tiež, sa nám ešte dotyčný aj ospravedlnil (aspoň že sa to riešilo tak pokľudne, lebo i to som raz videla - ako sa dvaja ťukli a začali to riešiť rovno päsťovkami do ksichtu). Pretože to bolo jeho zavinenie, jednoznačne, i podľa polície. No i tak ma to dosť vzalo, i keď som tú nehodu nezapríčinila ja. (Ujo inštruktor mi vraví: "O týždeň malo ísť auto do servisu, aby sa opravil nárazník, lebo je trochu dooškieraný. A ja šéfovi vravím, že na čo, veď nárazník je na to, aby sa do neho narážalo." A tak to tu má... ^.^)


Report z Brezového hájika

7. srpna 2010 v 23:39 | Ayamee, ktorá uvažuje, či je vôbec ešte na niečo platná tu prítomná anketa |  ARCHÍV 2010
Z
  Brezového hájika aneb z Vysokých Tatier - ale vážne, veď tu je to zrazu samá breza! o.O O pár rokov doslovný brezový hájik, zatiaľ ešte len taký pomyselný. Ale život je zmena; čiže od ihličia k zebrovaným kmeňom - ja osobne sa vlastne ani nesťažujem. Ale sťažujem sa na niečo úplne iné - oni tu zákonite musia mať niečo vo vode alebo rovno vo vzduchu! o.O A to záhadné niečo veľmi zle vplýva na moje psychické zdravie! Chápete, napr. dnes si idem na túru a... polovicu cesty som premňaukala!  *nechápavo nad sebou krúti hlavou* Pretože vravím mamike, že nech si dačo zaspievame (inak, i to je dosť trhlé - ja som chcela spievať! O.o), aby nám to šliapanie rýchlejšie ušlo, no matka ma vysmiala. A nebudem predsa spievať sama, nie? Ale mňaučať sama môžem... *grin* Ale čo je hádam ešte šibnutejšie (ako mňaukanie) je fakt, že som sa potom pristihla, ako si hmkám pesničku... - bože, ja ani nemám silu to napísať! >.< - pesničku Baby od Justina Biebera! o___________O Preboha, Justin Bieber?! Želva?! The little one (To mám z anglického reportu od K, ktorý som čítala, no tuším nekomentovala. Radšej. Pretože chápete - čo keby som v aktuálnom rozpoložení miesto zmysľuplného komentáru začala písať napr. Bieberov životopis?!)? .___. Chápete - to už radšej mraučať ako postihnutá mačka, než hmkať si Biebera! (Akože, nič osobné proti Bieberovi, ale jeho hudba nie je práve moja hudba; tak čo s ním, do pekla, zrazu mám?!)

Ehm, ehm, ospravedlňte ten nemiestny úvod (Niečo je vo vzduchu! *paranoidne sa obzerá vôkol seba*), radšej prejdime k veci - k tým trom túram, na ktorých som počas uplynulých dní spoznávala krásu vysokotatranskej prírody. (A potom prejdeme ešte ďalej, ale netreba predbiehať! ^.^)


Goodbye, Yesterday

2. srpna 2010 v 23:01 | Vysokotatranská Ayamee |  ARCHÍV 2010
N
apísať nový článok sa chystám už šialene dlho. Pôvodne som ho chcela písať ešte minulú stredu po výlete do kina na Eclipse (či ako to je)...

Po kine sedíme v McDonalde a ja nadšene konštatujem: "Musím o tom napísať na blog recenziu!" Potom sa však zamyslím a všetko nadšenie razom vyprchá, takže znechutene/znudene poznamenám: "Ale, preboha, čo o tom mám akože napísať?!" Na to sa ozve sa jedna z kamošiek, ktorá bola v kine so mnou a, žiaľbohu, schytala miesto hneď vedľa mňa: "Napíš o tom, ako ťa NIEKTO zmlátil, keď Jacob (druhýkrát) pobozkal Bellu! Lebo si spindala moju obľúbenú scénu!" A v tom si spomeniem na tú mučivú bolesť, pretože to fakt bolelo -  to tie šialené tvajlajt fanynky! ^.^ - a teatrálne sa i chytím za pravú ruku, kde by mala byť možno aj modrina, ale ako tak na tú ruku teraz pozerám, buď tá modrina nikdy neexistovala, alebo už zmizla: "Au! Ale keď tá scéna bola hrooozne patetická!" "A čo znamená 'patetický'?" spýta sa slečna. "Neviem presne, ale to slovo sa dokonale hodí k tej scéne!"