Jostein Gaarder: V zrkadle, v záhade

6. června 2010 v 18:19 | Pseudofilozof Ayamee |  Knižnica
J
ostein Gaarder (a konečne som prišla na to, že sa to číta [Jostejn Gorder]) je nórsky spisovateľ, ktorý ma upútal knižkou Mystérium pasiansu, hoci ak dotyčného pána niekto z vás pozná, tak skôr ako autora populárneho románu o dejinách filozofie - Sofiin svet. A keďže mi ako filozofovi-amatérovi pán Gaarder učaroval tak Mystériom pasiansu, ako aj Sofiinim svetom, ktorý som mala požičaný od kamarátky (a ktorý som nedočítala dokonca, nakoľko sa bolo treba venovať maturitám), nedávno som si doplnila svoju jostein-gaarder-ovskú zbierku (dovtedy v zložení Mystérium pasiansu a Vita brevis - ktorý som čítala iba v autobuse po ceste domov z kníhkupectva, kde som si danú knižku kúpila) i o vlastný Soffin svet a drobnú knižôčku s titulom V zrkadle, v záhade (originálny názov I et speil, i en gåte; v angličtine Through a Glass, Darkly)...



- Pretože nediskutujeme o sebe. Oveľa zvláštnejšie musí byť, ak sa niekto čuduje, že je ten, kto je. Myslím, že žiaden kameň na svete sa nečuduje, že je kameň. A určite ani jednej korytnačke nepripadá zvláštne, že je korytnačka. Zato niektorí ľudia sa čudujú, že sú ľudia. A ja im dávam za pravdu. Moje pocity nikdy neboli na rovnakej vlnovej dĺžke ako pocity kameňov a korytnačiek.


Predstav si, že by kameň nezniesol ani pomyslenie, že je kameň. Bol by to veľmi nešťastný kameň, lebo by musel žiť celé tisícročia s pocitom, že pohŕda sám sebou, kým by sa postupne nerozdrobil a nestal kopou drobných kamienkov a nakoniec pieskom. Ale vy tak dlho nevydržíte...


- Nie vždy vieme celkom presne pochopiť to, čo práve tvoríme, - odvetil Ariel.
- Prečo?
- Kreslíš si napríklad alebo maľuješ na list papiera. To však ani zďaleka neznamená, že chápeš pocit byť tým, čo si nakreslila.


- Keby som chcela niečo nakresliť a vedela by som, že moja kresba, len čo ju dokončím, ožije, netrúfla by som si urobiť ani jedinú čiaru. Nikdy by som sa neopovážila dať život niečomu, čo sa nevie brániť proti horlivým farebným ceruzkám.


- Len to povedz, Cecília! Povedz to znova a znova! Lebo v nebosmíre naozaj čosi nie je v poriadku. S tou veľkou kresbou sa stalo čosi zlé...


Sú Vianoce a Cecília je chorá. Dokonca natoľko, že keď si pod stromček vypýta lyže a sánky, rodičia sa jej ich zdráhajú kúpiť, pretože si myslia, že to už bude zbytočné a Cecília si túto sezónu asi už nezalyžuje. Vlastne čitateľ začína tušiť, že si to drobné zlatovlasé dievčatko nezalyžuje už vôbec... Zlatovláska, vraj vyzerá presne ako anjelik, vravievajú jej ľudia. No keď Cecília stretne skutočného anjela Ariela, zistí, že anjeli nie sú ani zďaleka takí, akých si ich predstavovala.


- Už teraz si vo večnosti. A tá sa vracia po večné veky.


- Zavše sa stane, že človek zdvihne oči k svojmu nebeskému pôvodu. Vtedy to vyzerá, akoby Boh zbadal sám seba v zrkadle.


Knižka má príjemný zimný, či skôr až vianočný nádych. Myslím, že si zavediem rituál jej každoročného čítania počas Vianoc... A hoci je hlavnou hrdinkou vážne choré dieťa, atmosféra nie je nijako extrémne depresívna či ponurá, je skôr typicky gaarderovsky nórska a, ako inak, filozofická...


- A možno je to k mojim najvnútornejším myšlienkam rovnako ďaleko ako k najvzdialenejším hviezdam vo vesmíre.


- Ale nerád by som sa dostal do sporov s vážne sa tváriacimi vedcami. Tí si myslia, že všetky tajomstvá prírody možno odhaliť mikroskopmi a teleskopmi. A veria iba tomu, čo sa dá zvážiť a zmerať. Rozumejú však veciam iba čiastočne. Nechápu, že všetko vidia v zrkadle, v záhade. Veď anjela nemožno ani zvážiť, ani zmerať. A skúmať zrkadlo pod mikroskopom, to k ničomu nevedie. V takom prípade je lepšie použiť trocha fantázie.


Anjel Ariel za Cecíliou totiž neprichádza primárne preto, aby ju utešil, ako to anjeli strážni často robievajú, keď sú ľudia chorí... Ariel je zvedavý, aké to vlastne je byť človekom a tak mu Cecília opisuje, aké to je vidieť, aké to je cítiť, aké to je snívať - tá časť so snami sa mi obzvlášť páčila. A on jej na oplátku prezrádza nebeské, či skôr nebosmírne tajomstvá...


- Ale určite si už uvažovala, čo sa odohráva v tvojej hlave vo chvíli, keď zaspávaš.
- Akoby som iba odišla.
- Nechápem, odkiaľ berieš tú odvahu.
- Odvahu? Na čo?
- Veď nevieš, či sa znova zobudíš...


- Ale iste je to zaujímavý zážitok. Stávaš sa svedkom hotového ohňostroja myšlienok a obrazov v tvojej hlave, hoci si sama nevystrelila ani jedinú raketu. Je to čosi ako predstavenie zadarmo.


- Keď snívame, myslí hlava sama od seba. Vlastne snívanie je ozajstným divadlom. Niekedy, keď sa zobudím, pamätám si, že som snívala celú divadelnú hru alebo, povedzme, celý film.
- Ktorý sama tvoríš, pretože hráš všetky roly.
- Môžme teda povedať, že mozgové bunky si navzájom premietajú filmy. Zároveň však film sedí celkom vzadu v kine a pozoruje sám seba na filmovom plátne.


- Keď snívate, ste filmové hviezdy aj obecenstvo súčasne. Nie je to čosi záhadné?


Aj tak si myslím, že som knižku prečítala veľmi rýchlo, ani som sa nad ňou a najmä myšlienkami v nej prezentovanými - keďže dej ako taký nebol nijako výrazný - nestihla riadne zamyslieť. Čo je veľká škoda... Napríklad aj preto, že sa veľa z nich točí okolo Boha... A to mne, ako človeku, ktorý sa, ako to raz môj bratranec - donedávna ešte chodiaci na cirkevné gymnázium (kým ho úspešne nedoštudoval, ovšem, teraz je to môj brat, kto nastupuje už do druhého ročníka cirkevnej strednej školy, čiže som na tom stále rovnako, ak nie horšie...) - povedal, pohádal s Bohom, vo väčšine diel skôr prekáža. Každý má dáku vieru a ja som, samozrejme, človek nesmierne tolerantný. Na prezentovaní svojej viery rovnako nie je nič zlé, keď to však robia spisovatelia vo svojich dielach, keď akokoľvek hlbšie rozvíjajú pojem "Boh", väčšinou pocítim akýsi podvedomý odpor... Skutočne neviem, čím to je, nemôžem mať pocit, že mi tým, že sa v diele spomenie Boh, spisovateľ svoju vieru nanucuje... A možno ho fakt mám, pretože ľudia z môjho okolia, z mojej rodiny, sem-tam vyrukujú s témou: "A prečo ty vlastne neveríš?" a mňa to už skutočne otravuje, keďže sama akosi nepoznám odpoveď... Ostatne, s mojimi názormi je to vždy poriadne komplikované... Ale to je už iná téma... Chcela som prosto poznamenať, že hoci sa v knižke dočítate veľa o Bohu, ani takého pohana *grin* ako som ja, to nijako neznechutí, keďže Gaarder k Bohu nepristupuje nijako dogmaticky. Podľa mňa nejde ani o konkrétne kresťanského Boha (hoci myslím, že sa dá vytušiť, ak to tam nie je rovno spomínané, že ide práve o neho), ide o všeobecnejší pojem, ide o filozofickejší pojem...


- Cecília, prichodíte nám ako tiene. Prichádzate a odchádzate. Ste bytosti, čo nemajú trvanie. Odrazu, z ničoho nič sa zjavíte a zakaždým je to zázrak, keď novorodeniatko položia na matkino brucho. Rovnako nečakane aj zmiznete. Akoby ste boli mydlové bublinky, do ktorých fúka Boh.


- Všetky atómy, z ktorých sa tvoj mozog skladá, vyvreli kedysi na jednej z hviezd. Ale neskôr sa čudesným spôsobom prefiltrovali a spojili do niečoho, čo vy ľudia nazývate "vedomím". Ľudská duša teda prebleskuje mozgom, čo vznikol z veľmi jemného prachu, ktorý sa kedysi zniesol z hviezd na nebi. Myšlienky a pocity ľudí sa rozlievajú po tomto jemnom hviezdnom prachu, kde sa všetky nervové vlákna dajú vždy znova, vždy nanovo spojiť...


- Je to zvláštny pocit byť živým mozgom v kozmickom priestore. Ako vlastný malý vesmír vo veľkom vesmíre. Lebo v tvojom mozgu sa nachádza rovnako veľa atómov a molekúl ako hviezd a planét v kozme...


Čiže ako to celé zhrnieme? Vlastne neviem, či si niekto, kto všetko vidí iba v zrkadle, v záhade, vôbec môže dovoliť čokoľvek zhŕňať. *wink*


 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Maťa Maťa | 17. července 2012 v 14:07 | Reagovat

pekna recenzia.. knizku som pochopila rovnako ako ty a tiez suhlasim tam s tymi recami o Bohu. Inde mi ako nekrestanke nesmierne vadia, ale tu su take nenutene.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama